yes, therapy helps!
Desať najlepších básní od Roberta Bolaña

Desať najlepších básní od Roberta Bolaña

Marec 29, 2024

Roberto Bolaño (1953 - 2003) je jednou z najznámejších čílskych literárnych osobností za posledných päťdesiat rokov.

Tento známy spisovateľ a básnik, ktorý zomrel v roku 2003, je obzvlášť uznávaný za to, že vyprodukoval romány ako "Distant Star" alebo "The Wild Detectives". Je tiež známy tým, že je jedným z hlavných zakladateľov infraralistického hnutia, ktorý sa snažil o slobodné vyjadrenie svojej životne dôležitej pozície nezávisle od dohovorov a obmedzení, ktoré spoločnosť zaviedla.

Cesta tohto autora, hoci možno získala väčšie uznanie jeho románov, by začala rukou jeho lyrických diel, najmä básní, v ktorých autor vyjadril svoje emócie a myšlienky na širokú škálu tém. A aby sme pozorovali a prehĺbili svoj spôsob videnia vecí v tomto článku predstavíme krátky výber básní Roberta Bolaña .


Súvisiace články:

  • "Desať najlepších básní Julia Cortázara"

Desať básní od Roberta Bolaña

Potom vás necháme s tuctom básnických diel Roberta Bolaña, ktorí s nami hovoria o rôznych témach, ako je láska, poézia alebo smrť, z pohľadu, ktorý je niekedy tragický.

1. Romantickí psi

V tej dobe som mal dvadsať rokov a bol som blázon. Stratil som krajinu, ale získal som sen. A keby mal ten sen, zvyšok na tom nezáleželo. Ani sa nepracujte, ani sa nepoužívajte, ani nepočúvajte na úsvitu s romantickými psíkmi. A sen žil v prázdnotom môjho ducha.

Izba z dreva, za súmraku, v jednej z pľúc trópov. A niekedy sa vrátim späť do seba a navštívim sen: socha zvečnená v tekutých myšlienkach, biely červ, ktorý sa zamiluje do lásky.


Láska utiekla. Sen v inom sne. A nočná mora mi povedala: budeš rásť. Zanecháte za sebou obrazy bolesti a labyrintu a zabudnete. Ale v tom čase by vyrastal by bol zločin. Som tu, povedal som, s romantickými psami a tu zostanem.

Táto báseň, publikovaná v rovnakej knihe, nám hovorí o mladosti a šialenosti a nedostatku kontroly nad vášňami, s ktorými je zvyčajne spojená. Vidíme tiež možný odkaz na pád Čile v rukách Pinocheta a jeho emigrácie do Mexika.

2. Musa

Bola krásnejšia ako slnko a ešte som nebola šestnásť. Všetkých dvadsaťštyri prešlo a pokračovalo mojej strane. Niekedy ju vidím chodiť po horách: ona je strážnym anjelom našich modlitieb. Je to sen, ktorý sa vráti so sľubom a píšťalkou, píšťalkou, ktorá nás volá a ktorá nás stráca. V ich očiach vidím tváre všetkých mojich stratených lások.


Ach, Musa, chráni ma, hovorím ti, v strašných dňoch neustáleho dobrodružstva. Nikdy sa od seba neoddeľujte. Postarajte sa o svoje kroky a kroky môjho syna Lautara. Dovoľte mi cítiť hrot prstov znova na chrbte, tlačiť ma, keď je všetko tmavé, keď je všetko stratené. Nechaj znova počuť píšťalku.

Som váš verný milenec, aj keď niekedy mi sen oddelí od teba. Ste tiež kráľovnou snov. Moje priateľstvo máte každý deň a raz vaše priateľstvo ma vyzdvihne z pustatiny zabudnutia. No, aj keď prídete, keď idem v pozadí, sme neoddeliteľnými priateľmi.

Musa, kamkoľvek ísť, ísť. Videl som vás v nemocniciach a v rade politických väzňov. Videl som vás vo strašných očiach Edny Liebermanovej a v uličkách ozbrojencov. A vždy si ma chránila! V porážke a na scratch.

V chorých vzťahoch a krutosti ste boli vždy so mnou. A dokonca aj v prípade, že roky prechádzajú a Roberto Bolaño de la Alameda a Libreria de Cristal sú premenené, paralyzujú, stali sa hlúposťmi a staršími, zostanú rovnako krásne. Viac ako slnko a hviezdy.

Musa, kamkoľvek ideš, idem. Sledujem tvoje sálajúce prebudenie cez dlhú noc. Bez ohľadu na roky alebo chorobu. Nezaujíma ma bolest alebo úsilie, ktoré musím urobiť, aby som vás nasledoval. Pretože s tebou môžem prekročiť veľké pusté priestory a vždy nájdem dvere, ktoré ma vrátia do Chiméry, pretože si so mnou, Musou, krásnejší než slnko a krásnejší ako hviezdy.

Autor nám hovorí v tejto básni svojej básnickej inšpirácie, jeho múzy a vidieť ju v rôznych sférach a kontextoch.

3. Dážď

Prší a vy hovoríte, že je to ako keby mraky plakali. Potom zakryješ ústa a spěcháš. Ako keby tie plachý mraky plakali? Nemožné. Ale potom, kde to je zúrivosť, toto zúfalstvo, ktoré nás všetkých zoberie diablovi?

Príroda skrýva niektoré svoje postupy v tajomstve, jej nevlastnom bratovi. Takže dnes popoludní, ktoré považujete za podobný večeru konca sveta skôr, ako si myslíte, sa bude javiť len melancholické popoludnie, popoludnie osamelosti strávené v pamäti: zrkadlo prírody.

Alebo na to zabudnete.Ani dážď, ani plač, ani vaše kroky, ktoré rezonujú v ceste skalnej hmoty, teraz môžete plakať a nechať svoj obraz rozriedený v prednom skle automobilov zaparkovaných pozdĺž promenády. Ale nemôžete sa stratiť.

Táto poézia odráža pocit zvláštnosti, smútku, strachu a bezmocnosti odvodených z pozorovania dažďa, čo tiež symbolizuje bolesť a slzy. Toto je prvok častého vzhľadu v diele autora, ktorý má tiež tendenciu používať ako bod spojenia medzi skutočným a neskutočným.

4. Zvláštny manekýn

Podivné manekýn z obchodného domu Metro, aký spôsob, ako ma pozorovať a cítiť sa za akýmkoľvek mostom, pozerať sa na oceán alebo obrovské jazero, ako keby očakával dobrodružstvo a lásku. A dievča kričí uprostred noci ma môže presvedčiť o užitočnosti moja tvár alebo okamihy sú zahalené, horúce červené medené taniere spomína lásku odmietajúcu trikrát kvôli inému druhu lásky. A tak sa vytvrdíme bez toho, aby sme opustili voliéru, devalvovali sme sa, alebo sa vrátime do malého domu, kde nás čaká žena, ktorá sedí v kuchyni.

Podivné manekýn z obchodného domu Metro, aký spôsob, ako komunikovať so mnou, jediný a násilný a cítiť sa za ničím. Ponúkate mi len hýždeň a prsia, platinové hviezdy a šumivé pohlavie. Nechajte ma plakať v oranžovom vlaku alebo na eskalátorech, alebo náhle odchádzajúci do marca, alebo ak si predstavíte, ak si predstavíte, moje kroky ako absolútny veterán, ktorý tancuje cez rokliny.

Podivný manekýn z obchodného domu Metro, rovnako ako slnko a tieň mrakodrapov nakloníte, budete sa pokloniť rukami; Rovnako ako farby a farebné svetlá zhasnú, vaše oči vyjdú. Kto potom zmení vaše oblečenie? Viem, kto potom zmení vaše oblečenie.

Táto báseň, v ktorej sa autor rozpráva s manekénom v obchode metra, hovorí o pocitu prázdnoty a osamelosti, o hľadaní sexuálneho potešenia ako o únikovej ceste ao progresívnom vypnutí ilúzie.

Veľký Roberto Bolaño vo svojej kancelárii.

5. Duch Edny Liebermanovej

Navštívia vás v najtemnejšej hodine všetkých vašich stratených lások. Prašná cesta, ktorá viedla k azylu, sa opäť objavuje ako oči Edny Liebermanovej, lebo len jej oči mohli vystupovať nad mestami a lesk.

A oči Edny znovu zažijete za ohnivou obručou, ktorá bola bežnou cestou, cestou, ktorú ste prechádzali cez noc, tam a späť, znova a znova, hľadajúc to alebo možno hľadáte tvoj stín.

A ty sa zobudíš ticho a Edna má oči tam. Medzi mesiacom a oblúkom ohňa čítajte svojich obľúbených mexických básnikov. A Gilberto Owen, čítali ste to? Vaše rty hovoria bez zvuku, hovorí, že vaše dýchanie a vaša krv cirkuluje ako svetlo majáku.

Ale vaše oči sú majákom, ktorý prekračuje vaše ticho. Jeho oči, ktoré sú ako ideálna geografická kniha: mapy čistej nočnej mory. A vaša krv osvetľuje regály s knihami, stoličky s knihami, podlaha plná nahromadených kníh.

Ale Edna očima vás len hľadajú. Jeho oči sú najvyhľadávanejšou knihou. Príliš neskoro ste pochopili, ale na tom nezáleží. Vo sne sa opäť zatriasnete rukami a už nič nežiadate.

Táto báseň nám hovorí o Edne Liebermanovej, žene, ktorej autorka bola hlboko zamilovaná, ale ktorej vzťah sa čoskoro zlomil. Napriek tomu si to často pamätá, objavuje sa vo veľkom množstve diel autora.

6. Godzilla v Mexiku

Postarajte sa o to, môj syn: bomby padali na Mexico City, ale nikto si nevšimol. Vzduch preniesol jed cez ulicu a otvoril okná. Práve ste skončili s jedlom a v televízii ste videli karikatúry. Čítal som v ďalšej miestnosti, keď som vedel, že zomrieme.

Napriek závratu a nevoľnosti som sa plazil do jedálne a našiel som na podlahe.

Objdeme sa. Pýtali ste sa ma, čo sa deje a ja som nepovedal, že sme boli v programe smrti, ale že sme sa chystali na cestu ešte raz, spoločne, a že sa nebojíte. Keď odišiel, smrť ani neostrila naše oči. Čo sme? Pýtali ste sa ma o týždeň alebo rok neskôr, mravce, včely, nesprávne postavičky vo veľkej hnilé polievke náhody? Sme ľudské bytosti, môj syn, takmer vtáci, verejní hrdinovia a tajomstvá.

Tento krátky problém jasne odráža, ako autor pracuje na téme smrti a strachu a strachu z toho (v súvislosti s bombardovaním), ako aj ľahkosť, s ktorou sa môže dostať k nám. Taktiež nám dáva stručný pohľad na otázku identity, kto sme v spoločnosti, ktorá je čoraz viac individualistická, ale v ktorej sa človek menej zaoberá.

7. Nauč ma, ako tancovať

Nauč ma, aby som tancoval, pohyboval som si ruky medzi bavlnou oblakov, roztiahol som nohy zachytené nohami, viedol som motocykel cez piesok, pedaloval som na bicykli pod mólami fantázie, aby som zostal ako bronzová socha, zostať nehybným fajčením Delikáty v ntra. roh.

Modré reflektory miestnosti ukážu moju tvár, kvapkajúca riasenkou a škrabancami, na tvárach uvidíte súhru slz, utečiem.

Nauč ma, aby som držal svoje telo na svojich ranách, ma naučte držať svoje srdce trochu chvíľu v mojej ruke, otvoriť moje nohy ako kvety otvorené vetru pre seba, pre rolu popoludní. Nauč ma tancovať, dnes večer chcem nasledovať rytmus, otvoriť dvere strechy, truchlit vo vašej samote, zatiaľ čo zhora sa pozrieme na autá, nákladné autá, diaľnice plné polície a horiace stroje.

Nauč sa mi otvoriť nohy a zastrčiť ho, obsahovať moju hystériu vo vašich očiach. Maj ma vlasy a môj strach s tvojimi perami, ktoré prekliali toľko, tak trvajúci tieň. Nauč ma spať, to je koniec.

Táto báseň je požiadavkou niekoho vystrašeného, ​​ktorý sa bojí, ale chce žiť slobodne a žiada svojho spoločníka, aby ho naučil žiť slobodne, aby ju prepustil a miloval s ňou, aby našiel mier.

8. Východ slnka

Verte mi, som uprostred svojej izby a čakám na to, aby pršalo. Som sám Nevadí mi dokončenie mojej básne, alebo nie. Čakám na dážď, pijem kávu a pozerám sa z okna na prekrásnu krajinu s vnútornými terasami, s visiacimi šaty a mäkkým mramorovým oblečením v meste, kde nie je vietor av diaľke môžete počuť len bzučanie farebnej televízie , ktorú pozoruje rodina, ktorá tiež v súčasnosti pije kávu zhromaždenú okolo stola.

Verte mi: žlté plastové stoly sa odvíjajú smerom k obzoru a ďalej: na predmestí, kde stavajú bytové domy, a 16-ročný chlapec sediaci na červených tehál sleduje pohyb strojov.

Obloha v chlapčenskej hodine je obrovský dutý skrutka, ktorou hrá vietor. A chlapec hrá s nápadmi. Nápady a scény sa zastavili. Imobilita je tvrdé, transparentné opar, ktorý sa dostane z vašich očí.

Verte mi: to nie je láska, ktorá príde,

ale krása so svojou ukradnutou mŕtvymi albami.

Táto báseň odkazuje na príchod svetla Slnka do úsvitu, ticho na prebudenie myšlienok, aj keď sa tiež odvoláva na predpoveď, že niečo neskoro môže prísť neskôr.

9. Palingenesis

Hovoril som s Archibaldom MacLeishom v baru "Los Marinos" v Barcelonete, keď som videla, že sa objaví, omietková socha, ktorá sa preháňa cez dlažobné kocky. Moja partnerka ju tiež videla a poslala čašníka, aby ju hľadal. Počas prvých minút nepovedala ani slovo. MacLeish nariadil konzommé a tapas z Mariscos, chlieb s paradajkami a olejom a pivo San Miguel.

Usadil som sa na infúzii harmančeka a plátkov celozrnného chleba. Musel sa o mňa postarať, povedal som. Potom sa rozhodla hovoriť: barbarovia pokročili, melodicky šepkala, osnova, tehotná s výklenkami a prísahami, dlhá nočná láska osvetľovať manželstvo svalov a tukov.

Potom jeho hlas zomrel a on sa zasvätil jesť jedlo. Hladová a krásna žena, MacLeish povedala, neodolateľné pokušenie pre dvoch básnikov, aj keď z rôznych jazykov, z toho istého nepoškvrneného Nového sveta. Dala som mu dôvod bez pochopenia všetkých jeho slov a ja som zavrel oči. Keď som prebudil MacLeish, bol preč. Socha bola tam, na ulici, jeho pozostatky rozptýlené medzi nerovný chodník a staré dlažobné kocky. Obloha, hodiny pred modrou, sa stala čierna ako neprekonateľná rana.

Bude to pršať, povedalo bosé dieťa, ktoré sa traslo bez zjavného dôvodu. Pozreli sme sa na chvíľu na chvíľu: s prstom ukázal kúsky omietky na podlahu. Sneh, povedal. Nechcem sa triasť, odpovedal som, nič sa nestane, nočná mora, aj keď blízko, prešla bez toho, aby sa dotkla.

Táto báseň, ktorej názov sa vzťahuje na vlastníctvo regenerácie alebo znovuzrodenia, keď je zrejme mŕtvy, nám ukazuje, ako básnik sníva o pokroku barbarstva a neznášanlivosti, ktoré nakoniec ničia krásu v konvulzívnom období.

10. Nádej

Oblaky sú viditeľné. Tmavo sa otvára bledá brázda na oblohe. To, čo pochádza zo spodu, je slnko. Interiér oblakov, pred absolútnym, svieti ako kryštalizovaný chlapec. Cesty pokryté vetvami, mokré listy, stopy.

Počas búrky som zostala ticho a teraz sa realita otvára. Vietor vtiahne skupiny oblakov v rôznych smeroch. Ďakujem nebu za milovanie so ženami, ktoré milujem. Poďte z temnej, bledej brázdy

dni ako chlapci chodci.

Táto báseň dáva pocit nádeje, že je schopná odolať a prekonať nepriazeň, aby znovu mohla vidieť svetlo.


Biblical Series I: Introduction to the Idea of God (Marec 2024).


Súvisiace Články